Štefánik zvíťazil „na celej čiare“. Iná vec bola napísať „vyznanie“ na 400. Horko-ťažko som sa eticky samoreguloval (ako by povedal Dušan Slobodník) a napísal: http://oks.sk/article65/ a ešte i toto: http://www.konzervativizmus.sk/article.php?452
Slovenské panteóny nie sú preľudnené. Štefánika v ňom majú, až na komunistov, hádam všetci. Tí toho bratislavského pre istotu roztavili. Poučil ich režimistický historik Ľudovít Holotík vo svojom „opus magnum“ – Štefánikovská legenda a vznik ČSR. Statoční podbradlanskí garbiari by ho zaň iste hodili do zoly. Nepáčil sa ani nemeckým „beráterom“. Keď v máji r. 1939 vyšla séria slovenských poštových známok zobrazujúca ho v francúzskej generálskej čiapke, bola po pár hodinách na zásah ríšskeho veľvyslanectva úradne prehlásená za neplatnú a nesmela sa používať v poštovom styku. O blízkosti týchto zločinných ideológií hovoria i mnohé iné fakty, nielen postoj ich nositeľov k Štefánikovi.
Je zvláštne, že si človeka, ktorého vklad do diela, z ktorého vychádza naša národná existencia, pripomíname pri výročí jeho smrti. Štandardne to býva zväčša výročie narodenia. Vnucuje sa mi, v prípade Štefánika celkom neprijateľná, asociácia z Krylovho „Marata ve vaně“ – o úlohe osobnosti v dejinách štátu. My sa už desaťročia, veľmi vytrvalo, nehlásime k Štefánikovmu dielu. Človek, ktorý sa prebil, lebo sa prebiť chcel, prispel mierou vrchovatou k tomu, že sme k slobode a demokracii neboli len (viac či menej) privlečení... Vďaka nemu a hŕstke uvedomelých slovenských vlastencov i všetkým statočným slovenským legionárom v československých légiách bola rodiaca sa republika i našou republikou. Všetkým prorokom a vykladačom toho,“ čo by bolo, keby bolo“ jeden Štefánikov možno zámerne zabúdaný citát: “Česi sú česky hovoriaci Slováci a Slováci sú slovensky hovoriaci Česi“. A on nebol z tých, ktorý by odvolal... K jeho dielu sa, z pochopiteľných príčin, nehlásil Slovenský štát a z menej pochopiteľných príčin nehlási ani súčasná Slovenská republika. Jeho životným dielom bol vznik Československej republiky. Táto dejinná udalosť, najdôležitejšia križovatka našich novodobých dejín, je dátumom oveľa dôležitejším, oveľa štefánikovskejším ako dátum jeho narodenia či tragickej smrti.
Všetko uvedené viedlo k predloženiu návrhu zákona zakotviť Štefánikovo dielo - vznik Československej republiky – v pamäti národa v podobe štátneho sviatku. Štvorica dátumov, ktoré boli vykročením z temnôt – 28. október 1918 – 29. august 1944 – 8. máj 1945 – 17. november 1989 – a zároveň míľnikmi cesty k demokratickej štátnosti si i v spoločnosti, kde sa aj na pravdu vzťahuje teória relativity, zaslúžia úctu. Každý z tých dátumov je rádovo významnejší ako výročie prijatia ústavy, ktorá potrebovala už po pár rokoch (keď medzičasom slúžila nezriedka ako trhací kalendár) vyše stovky zmien. Nech je teda 1. september pamätným dňom. Hoc aj pre Ústavu SR, ale predovšetkým pre prváčikov...