Nezabudnutí olympionici?

Autor: Peter Osuský | 28.8.2012 o 22:30 | (upravené 29.8.2012 o 8:29) Karma článku: 8,50 | Prečítané:  968x

Olympionik - kedysi titul vyhradený víťazom hier v Olympii, rozumej: olympio+nike (gr. víťazstvo). Niké je „rezortne príslušná“ bohyňa. Moderná doba latku znižuje, dnes je olympionikom každý účastník olympijských hier. Na vyrozprávanie príbehov dvoch „novodobých“, no na rozdiel od Sagana už predsa časom i osudmi patinovaných olympionikov mám v mojom milom .týždni k dispozícii 500 slov...

 

Boli „naši“ a potom „nenaši“ alebo naopak, hoc nie vždy z vlastnej vôle. Ale tak to chodí na tomto kúsku sveta.

Alojz Szokol, písaný tiež Alajos Szokoly či Szokolyi (1871-1932), rodák z Hronca (matka Emília bola rodená Holubová) vyrástol „u krstných“ v Šahách. Na nie celkom úspešných medicínskych štúdiách (zaľúbil sa a štúdiá zanechal) sa stal úspešným členom Magyar Atlétikai Club a ako to už vtedy bývalo, all-round atlétom. Na I. OH v r. 1896 bol 3. vo finálovom behu na 100m. Medailu však nedostal. Niežeby Gréci boli už vtedy tak na hunte (vlastne zas raz boli, len pád zadĺženého a preto šetrného premiéra Tricoupisa, ktorý tento keľčík – OH – odmietal, umožnil ich konanie), že nebolo ani na bronz. V Aténach však víťazi dostali od kráľa striebornú, druhí bronzovú a tretím podali roku. Tú podával zväčša korunný princ Konstantin. Aspoň to!

Szokol toho mal rozrobeného viac, štvrtý bol v trojskoku a v behu prekážkovom nepostúpil do finále. Boli to priekopnícke časy, bez cieľovej kamery a bez bobúľ... V oficiálnej správe sa napríklad bežalo 100m prekážok ale reálne na Panaténajskom štadióne to bolo aj medzi bratmi 110 metrov. Ach to upravovanie údajov, aké grécke... Až na víťaza štartovali ostatní šprintéri asi tak, ako dnes míliari či vytrvalci. Na hladkej stovke bol Szokol podľa exaktného zápisu „4 metre za víťazom“, Nuž, cieľová kamera nebola zavedená a dráhy boli vyznačené stužkami priviazanými na cca 45cm vysokých kolíkoch. Víťaz Burke (USA) to stihol za 12 sekúnd, toho aj „časozmerali“. Svoju krajanku, krásnu Florence Griffith – Joynerovú by nedobehol (10,49 v r. 1987), ale na tú by nestačil ani súčasný majster Slovenska na hladkú stovku. Aj slovenská latka klesá...

Šťastne sa oženivší a „odetivší“ žil Szokol s manželkou Charlottou, takto inak grófkou „z povolania“ a matkou tiež ich piatich detí, v Bernecebaráti až kým iba 51 ročný zomrel „na srdce“. Aj o zrode ich krásneho vzťahu (starý gróf mu neprial!) píše Milan Hazucha  v knižke „Prvý olympionik“. O olympijský „bronz“, ktorý nedostal sa ako o historicky prvý dodnes uchádzajú športoví historici Hornej i Dolnej zeme uhorskej...

Ďalší, nespochybniteľne uhorský olympijský atletický  bronz, ale tentoraz naozaj udelený (to viete, Švédi, to je iný blahobyt, ten sa zdá dnes súci aj ideológom Smeru) nie je ani tak slovenský, ako ten Szokolov, ale to je zas iný príbeh. Získal ho Mór Kóczán (1885-1972), v atletickom svete známy aj pod menom Miklós Kovács. Nie, to nie je údaj z ÚPN, Pamír ani Riman, resp Krajan vtedy ešte neletel. Kóczán, 5-násobný majster Uhorska v hode oštepom a trojnásobný olympionik (Londýn 1908, Štokholm 1912 a Paríž 1924) však mal problém s identitou. Bol totiž kalvínsky kňaz, najprv kaplánčil v Zlatnej na Ostrove a potom sa s láskou a obetavosťou venoval ovečkám v Čiližskej Radvani. Nuž ale uznajte, dôstojný pán a behá v krátkych getkách po lúke s dákou tyčou! Presbyteriálna vrchnosť mala problém, a to ani nevedeli či a s kým sa sprchoval...  A tak súťažil radšej pod krycím menom. I on hádzal čím prišlo a ako prišlo. V Štokholme aj diskom a svojim najmilším oštepom aj jednou aj oboma rukami. Okrem súťaže „bez rozdielu rúk“ (tam hodil 55,50m) sa totiž súťažilo i v tom, kto hodí najviac pravou a ľavou a dĺžky sa zrátali. Víťaz Lemming (Švédsko) bol „obojručne“ 4., Kóczán 12.(86,39). Jeho bronz však znamenal prielom do disciplíny, v ktorej vtedy  medailovo dominovali Severania.

Potom prišla vojna, potom Trianon a potom, čuduj sa svete, titul majstra ČSR v hode oštepom! Lebo Kóczán, verný svojim farníkom, optoval pre Československo. Klobúk dolu! A ako 39-ročný sa dostal na svoje tretie Hry. Hádzal už pod svojím „pravým menom“, no 48,39m bolo málo... Čas plynul. Potom prišla arbitráž a opäť vojna a po nej „dobrovoľná repatriácia“. I ten, ktorý celý život ostal „doma“, musel na staré kolená (63-ročný) ísť – za Dunaj! Jeho meno nesú dnes dve školy - v Zlatnej i Čiližskej Radvani, kde slúžil Bohu a veriacim a kde, verný sebe, organizoval i športový život. Maďarskí športoví historici píšu o svojom atletickom medailistovi... nech je po ich. A či je Szokol náš? Vážme si oboch!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?