Poklona Reaganovi

Autor: Peter Osuský | 9.1.2012 o 1:26 | (upravené 12.1.2012 o 15:20) Karma článku: 1,53 | Prečítané:  448x

Domáce intelektuálne elity sediace v mäkkých kreslách pracovní na amerických univerzitách ním pohŕdali. Pre americký ľavicový establišment bol starý reakcionár. Vraj si počas rokovaní vlády kreslil postavičky kovbojov. No čo už čakať od herca z B-class movies. Tie kresliarske aktivity si s gustom osvojila aj komunistická propaganda ako ukážku nekompetentnosti a demencie. Nuž, nie každý má to šťastie, že o jeho osude rozhoduje svieži tím okolo Brežneva, Suslova či Černenka.

Nie, Ronald Reagan asi nebol intelektuál. Mal však zdravý rozum a ak sa retrospektívne pozriem na to, čomu všetkému za ostatných dvesto rokov mnohí intelektuáli s nadšením aplaudovali, hovorím si: vďaka Bohu! A mal v sebe kompas. Nebol však, podobne ako sir Winston, mužom jednej vety. Hoci ich dve vety boli krutými diagnózami chorého sveta, v ktorom som strávil kus života. A ak je pravda oslobodzujúca, tak pravda o ríši zla bola začiatkom mojej slobody. Užitoční idioti spustili brechot. Crimen laesionis maiestatis toho, s čím sa tak krásne prevádzkoval appeasement, ich rozvášnil. A keď brechot stíchol, začali padať múry. I ten náš ostnatý drôt sme postrihali. A keď si Američania vyberali „prezidenta storočia“, ukázali srdce a rozum. Ďakujem im za to, že ho zvolili a teší ma, ako po rokoch aj ich deti svoju voľbu bilancovali. Mám totiž pocit, že vďačnosť nie je výraznou črtou človeka dnešnej doby. Moji starí rodičia si s vďakou pripomínali prezidenta Wilsona. Moji rodičia Roosevelta. Môj najmladší syn dostal takúto odpoveď na otázku, ktorú mi položil pri pohľade na fotografiu muža, ktorý rozbíja, vyzbrojený kladivom a sekáčom múr: „Ten ujo dal tvojej mame, otcovi i tebe slobodu.“ Bola to fotografia Ronalda Reagana a Berlínskeho múru za sklom mojej knižnice.

Po užitočných idiotoch z čias Reaganových dnes neštekne ani pes. Ale vstali noví bojovníci z podobného chovu. Werich i ďalší mali pravdu, keď hovorili, že boj s blbosťou je nekonečný, ale to nie je dôvod, aby sme ho neviedli. Ustupovať zlu je cestou do pekla. Či sa už volá Ahmadínedžád, Kim Čong-il alebo Castro. Americké elity nemali rady okrem Reagana ani senátora Jesseho Helmsa. Reagan ani Helms nemali radi červených zločincov v Kremli ani v Pekingu. A Helms bol jedným z tých, ktorí hlasovali proti doložke najvyšších výhod, ktorú Clintonovi boys and girls z Capitol Hill udelili režimu, ktorý okrem iného zlého najprv roky vedecko-technický pokrok civilizovaného sveta jednoducho vykrádal a dnes mu začína dávať lekcie. A tak si hovorím: málo bolo Helmsa, málo bolo Reagana.

Keď som už zmienil zátišie „Reagan s múrom“ vo vlastnej knižnici, niekto môže už i to považovať za modloslužobníctvo, ale ja pôjdem ešte ďalej a budem sa opakovať, riskujúc dokonca reprízu malej polemičky s majstrom Lasicom. To, že sotva sto metrov od vchodu do budovy Úradu vlády SR stojí už desaťročia socha človeka, ktorého hlavnou historickou kvalifikáciou na zvečnenie v bronze bol fakt, že bol zakladajúcim členom Komunistickej strany Československa, by mohlo prekážať nielen mne, ale napríklad i vláde, ktorá sa hrdí tým, že je prvou v nových dejinách Slovenskej republiky, ktorá neobsahuje ani stopovú prímes bývalých komunistov. Myslím si, že „preobsadenie cokla“ (nech mi je odpustený tento germanizmus) by bolo dokladom toho, že Slovensko nezabúda a pozná čosi ako vďačnosť. Pomenovanie toho kúska Bratislavy Námestím Ronalda Reagana by nespôsobilo problém ani jeho obyvateľom, lebo na ňom nik nemá trvalé bydlisko. Bolo by však symbolické, keby sme na ňom bývali všetci.

Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 7. februára 2011.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?