Ako malý chlapec som u starého otca Samuela prvý raz videl jeho „leteckú“ sochu. Starý otec bol zakladateľom družstva pre výstavbu bradlianskej mohyly a sochár Kafka mu sochu venoval. A ja som ju zdedil. Je zmenšenou replikou sochy, ktorú „odvial čas“ (i tak sa občas eufemicky hovorí o svinstvách spáchaných v mene ľudu) z bratislavského nábrežia, z miest, kde dnes „visia“ Štúrovci, kam sa vrátila kaviareň „Berlínka“, odkiaľ zmizla Mária Terézia (a nevrátila sa) a odkiaľ zmizla i „mačka“ (vo verzii Adolfa Hitlera: „die Katze muss weg!“), aby sa po rokoch takmer na miesto činu vrátila, prekrstená Dušanom Slobodníkom na „kocúra“. Jeden by neuveril, ale „kocúr“ a Štefánik kedysi „jedno boli“ - alebo aspoň k sebe nedeliteľne patrili - osud bol však nemilosrdný. I tak mám pocit, že tam, pri „propeleri“, je taký slovenský bermudský trojuholník. Malý, ale náš!